Sú slová, mená, miesta na Zemi,
ktoré ma priťahujú tak silno, že  cesty osudu ma k tomu vždy dovedú. Tie stretnutia potom majú úžasný náboj radosti, ktorý si odnášam so sebou a čerpám z neho potom ešte mnoho, mnoho týždňov.
         Keď som sa prvý raz dopočula o mieste zvanom Lovinka, zavibrovalo to vo mne.  V tom čase som mala hlavu plnú iných starostí a tak som tú informáciu o jej existencii odložila, ad acta, kdesi do budúcna. Z minulosti už viem, že príde ten čas ... 

Tak sa stalo.
     Blížil sa koniec roka 2012. Najprv sa objavila zmienka, na tej stene facebooku,    ktorú rada čítam. Potom sa zrazu všetky udalosti zbehli tak, že som sedela vo vlaku, ktorý ma viezol blízko k Lovinke. Noc pred tým bola pre mňa nezvyčajná.
     Prebudila som sa  len tak, ani neviem ...  a v tom polospánku, polobdení som zrazu siahla po ceruzke a začala kresliť. Podaril sa mi anjel. Mladý silný, s veľkou mocou. Anjel rozhodovania. Tak som ho nazvala.
A spokojne som zaspala.

             

Ďakujem

Prezeranie fotiek.
      Po návrate domov, to bolo tak ako inokedy. Vytiahnem aparát, spojím ho káblom s notebookom, presuniem nafotené obrázky, prezerám...  to, čo som medzi nimi, dnes uvidela, som naozaj nečakala. Už viem, prečo som mala ísť na Lovinku.
Ťahala ma tá mystika, tá záhadnosť miesta v kraji, kde som vyrastala.
Nečujne, z celého srdca vyslovujem veľké, ĎAKUJEM.
(1.1.2013)

Všetkým všetko, od všetkých, pre všetkých

                          

Tá noc

Tá noc, bola na Lovinke, moja prvá.
     Zaspala som. Teplý paplón, v mierne vykúrenej izbe, zaručoval hlboký ozdravný spánok. Otvorím oči a ... tá noc sa mi videla priveľmi svetlá. Pozriem na hodinky, je niečo po tretej ráno. Všade ticho, len to svetlo... vezmem do ruky foťák, prídem k oknu. Nič mimoriadne nevidím, len mesiac osvetľuje zem. Prečo je toľko svetla, pýtam sa sama seba. Zaostrím, cvak. Môj aparát je nie ochotný urobiť taký záber, aby som videla, čo chcem. Mesiac, ktorý svieti, sa javí ako bodka v tmavej ploche. Opakujem záber, potom znova a ešte raz..., to, čo som chcela zachytit, to svetlo, nemám ... . Nespokojne  vliezam pod paplón. V okamihu zaspím a ráno, ma to už ani nezaujíma. Moju pozornosť  upúta príchod dňa. To zvláštne osvetlenie, aké na bratislavskom sídlisku nevídam. Slniečko kdesi spoza stromov naťahuje krk. Bude pekný deň. Poviem sa ešte na chvíľku sa ponorím pod paplón...

                  

Tá noc - foto

 Mesiac _pokus o foto  

  Približujú sa ďalšie "svetlá"    "Svetlo" a mesiac 

            Zvečnené - čo to asi je?  

               

                          

Prelom rokov

Deň a noc prelomu rokov 2012 a 2013.
            Popoludní chlapi nanosili drevo, vytvorili vatru. Presne o polnoci sa má rozhorieť.  Čas na hodinác,  ukazuje čas vyjsť z tepla do zimy. Do noci, do tmy. Obliekame sa, vychádzame. Mladí zbehli dolu kopčekom. Deti  s nimi a ja pomaly opatrne našľapujúc na zľadovatený sneh, za nimi, ako posledná. Vatra už horí, pokúša sa udržať si plameň. Všetci okolo nej stoja, len ja pozorujem všetko to dianie, tú radosť, z opodiaľ. Drevo je vlhké, oheň sa nechce rozhorieť tak, aby zohrial.
Je zimná bezveterná noc, ktorú mesiac, ako lampáš, osvetľuje. Vyťahujem foťák , pokúšam sa urobiť  zopár záberov, len tak na pamiatku. Na displayi sa mi zobrazuje viac tmy ako toho, čo som chcela zachytiť, tak to po niekoľkých záberoch vzdávam.
           Chlapi, na oslavu roka prichádzajúceho, vypustia zo dva malé ohňostroje, ktoré rachotajúc a syčiac urobia náladu deťom i dospelákom. Len jeden malý drobec, má z toho hrôzu. Rozbehne sa od skupiny a potom o čosi ďalej, začne krúžiť hnaný strachom.
Videla som už takýto strach.
           Rozbieham sa za ním, chytám ho do objatia, upokojujem ako vládzem. Onedlho je koniec, pomaly všetci odchádzajú nazad do tepla. Zas som medzi poslednými. Vedľa mňa kráča pes, ktorému sa  ohňostrojový zážitok nepáčil. Prichádzam k chate, dvere sú otvorené, skupinka ľudí sa prezúva. Vyplašený pes sa pokúša vojsť dnu tiež. Po krátkom prehováraní, sa mu to nakoniec podarí. Usadí sa pred dverami do hlavnej miestnosti, a v jeho očiach sa zračí očakávanie...
                  
                       

Prelom rokov - foto

Oheň sa nerozhorel..., zapálime si aspoň prskavky

Čo to len môže byť, tá zvláštna hmlovina.
Sú to duchovia ... ?

     

Ráno po nociach

Zobúdzam sa na to, že mi slza tečie spoza zavretých viečok. Nespomínam si na sen. V duši zacítim hlboký smútok, vnorený poriadne hlboko. Precitnem a premýšľam.
Čo to je, čo sa stalo... Vyjdem z izby. Oznamujem svoj pocit tým, ktorí už vstali tiež. Viem, že v takejto chvíli pôsobím nepríjemne, ako záťaž. Neviem čo mám urobiť, ako sa toho pocitu narýchlo zbaviť. Všetci pomaly odchádzajú na spoločné ranné stretnutie. Uvažujem či ísť tiež, či zostať. Nakoniec volím spoločenskú udalosť.
Vykračujem po očistenej ploche schodov, hore kopčekom. Oproti mne prichádza pes. Viem, že keď sa mu neprihovorím, prejdeme popri sebe. Teraz je to však inak. Približuje sa mi k ruke, olizuje mi ju, akoby mi chcel prejaviť svoju spoluúčasť. Pohladkám ho tiež. Spokojne si ľahne uprostred úzkej cestičky po ktorej chcem ísť ďalej. No dobre, oslovím ho, tak ma pusť. Vstane, otočí sa oproti mne, oblíže mi zas ruku a znova si ľahne na to isté miesto. Cítim, že nemá zmysel s ním „bojovať“. Urobím ešte jeden pokus dostať sa k cieľu. Márne. Otočím sa a idem nazad. Pes spokojne leží a hľadí na mňa. Ani sa nepohne.
Som sama. Slzy mi zmývajú tvár. Pozbieram a poumývam, riady. Viem, že voda mi pomôže. Tak ako vždy. Zmyje čo sa zmyť dá. Nielen z riadov. Upokojím sa. Znova sa oblečiem a zvedavo hľadajúc očami psa, vykročím po tom istom chodníčku, odkiaľ som sa vrátila. Pes pomaly prichádza ku mne, no teraz sa zaradí vedľa mňa a pomaly ma sprevádza. Celkom až ku dverám, v ktorých sa pred ním stratím ...

     

Svitanie na Lovinke