.... dohodli sa myš a lienky,  
       
                                    že vytvoria M Y Š L I E N K Y

Rady a radcovia

Veľa sa popísalo o radách a radcoch. A predsa radíme aj keď nás o radu nikto nežiada.
V tejto myšlienke je reč o človeku.
O človeku, ktorý už nie je dieťa, čo sa všetko učí a asi ledva čaká, aby sme mu ukázali ako sa svet točí. Možné však je aj to, že nečaká, len my si myslíme, že všetko tomu maličkému stvoreniatku musíme ukázať aby sme dokázali akú máme nad ním moc ...
Každý človek je individualita sama o sebe. Každý z nás má svoju vlastnú predstavu o svojom živote. Svoju vlastnú cestu, ktorou kráča.
Ak máme čo aj najšľachetnejší úmysel niekomu poradiť, kto si radu nepýtal, zastavme sa. Namiesto tlačenia rád do hlavy, skúsme sa opýtať, čo ten daný človek, ktorého svojou chceme nasilu zachrániť, potrebuje. Aké sú jeho predstavy, čo chce , resp. čo chce svojím správaním, či podľa nášho pohľadu, neznalosťou dosiahnuť. Akonáhle získame čo najpresnejší obraz, potom sa môžeme zase len opýtať, či ten dotyčný chce, aby sme pomohli radou. Ak radu prijme, ešte stále nemáme vyhraté, pretože  je možné, že si to celé sám prehodnotí a aj tak si pôjde po svojom.
Preto vždy pred rozdávaním rád, je tiež vhodné opýtať seba samého, prečo. Aký máme dôvod aby sme dotyčnému človeku radili. Čo si o ňom myslíme, keď si myslíme, že potrebuje našu radu, bez ktorej si , podľa nás asi nevie poradiť sám. Je vhodné opýtať sa seba samého, či dotyčného človeka nevidíme ako neschopného, ako nemožného, ako niekoho, kto je menej ako sme my sami, čo sa snažíme našou, nevypýtanou dobrou, radou ukázať našu múdrosť, či šikovnosť. Je vhodné opýtať sa seba samého, či si nemyslíme o sebe, že sme o čosi viac ako ten, komu chceme radiť.


Súčasnosť minulá

Nebolo to tak dávno. Dnes stalo sa to už minulosťou. Keď boleli ma činy iných ľudí. Keď ťažilo ma ich svedomie, za nich . Asi preto, lebo svoje nemám. Trvalo to dlho a prešla som si rôznymi obdobiami.  Plnými i prázdnymi, bolesťou, hnevom i plačom. Dnes je to už inak. Pozerám sa s rešpektom a možno aj porozumením na všetko, čo ľudský výtvor dokáže vytvoriť. V dobrom i zlom. A hlavne, ma už nič neťaží. Ani  cudzie svedomie, čo sa pokúšalo oživiť to moje. Žiadnu zodpovednosť za nikoho necítim. A svoju si nesiem ochotne a hrdo. No, a netvrdím, že vždy je ten pocit príjemný. Ale je môj. Len môj.

Niekedy si myslím, že chcem

Nemôžem. Aj keď niekedy si myslím, že chcem.
Je to tak. Nemôžem a nahováram si, že nechcem starať sa do vecí, ktoré nie sú moje vlastné. Starať sa do života a žitia mojich detí, ktoré sú už dospelé. Čo na tom, že ja by som – na ich mieste, asi – žila inak, myslela inak a tiež aj konala inak. Musím a myslím si, že aj chcem, rešpektovať ich názor, život, myšlienky a žitie.
Sú už dospeláci. Myslím si, že by bolo veľmi nevhodné a iste aj dosť neprospešné, riadiť ich životy podľa mojich predstáv. To, že ich chodníčky nie sú vždy bez hrbolcov, jám, potkýnania sa, pádov a znovuvstania, je pravdepodobne veľmi potrebné pre ich životy. Preto, aby sami zistili a zvážili, čo je pre nich to naj. Avšak ak príde chvíľa, keď sa zastavia na kus reči, keď vypovedia to, čo ich teší aj ťaží a čakajú na odozvu, tak neváham a rozdávam všetko, čo viem, čo mi môj život nadelil.

Moje deti

Milujem ich stále rovnako, len už od nich nechcem aby mi sedeli v lone a počúvali rozprávky, ktoré im rozprávam. Teším sa ak sú šťastné, je mi smutno ak sa im nedarí práve tak, ako by samé chceli. Majú svoje životy, svojich partnerov. Či si vybrali správne a dobre, to nemám právo súdiť a možno to ani sami nevedia. Myslím si však, že každý dostáva k sebe toho, koho pre niečo potrebuje. A je úplne jedno či s tým človekom prejde dlhý alebo krátky kus cesty. Dôležité je, že kým kráčajú vedno, podporujú sa vzájomne a učia sa. Učia sa len to, čo potrebujú.  Verím tomu a túto svoju vieru, som sa pokúsila vložiť do rozprávania vtedy, keď mi sedávali na kolenách a hltali každé moje slovo. Všetko ostatné nechávam na nich a len pozorujem. Pozorujem s otvorenou náručou, pripravenou k objatiu, ak to budú potrebovať.

Nestíham byť lenivá

Mala som všetkého plné zuby. Kúpila som si novú zubnú kefku.
Moje prvé okuliare som hľadala dlho. Chcela som aby boli neviditeľné, aby si nikto nevšimol, že sa pozerám na svet inak.  Nosila som ich pyšne a idúc mestom, v každom výklade som si overovala tú nenápadnú neviditeľnosť. Potom sa niečo zmenilo, niečo zlomilo a aj rám – nerám,  tých okuliarov nahryzol čas. Vymenila som ich za iné a chyba ! Zmeneným pohľadom sa zmenil i môj svet.  Počas niekoľkomesačnej, čiastočne dobrovoľnej, čiastočne nevyhnutnej bezpracnej bezpríjmovosti , niekto by to nazval nezamestnanosť. Čo vôbec nevystihuje ten stav bytia, pretože činnosť v tom bola neustále. Mala som čas pre seba aj na seba. Zložila som okuliare. Nechávala som ich často doma v šuplíku, aby sa tiež zmenil pohľad na svet, na život ktorý žijem. Pomohlo. Do duše sa naťahoval pokoj, mier a pokora. A tak som znova presnorila optiky v meste a našla som okuliare, takmer neviditeľné, cez ktoré vidím však oveľa ostrejšie a čisto.

Rovnováha

Rovnováha.
Je to, čo v živote hľadám. Bohatstvo peniazmi nemeriam.
Šťastie si cením vždy, keď ma čo len na chvíľku navštívi.
So zdravím som sa vysporiadala už dávno.
Na počasie nefrflem, nech je také aké je, mám ho rada.
V lásku verím nekonečnú a večnú. Páči sa mi najviac tá, čo meno má bezpodmienečná. Slobodu si vytváram v každej chvíli tak, aby som si ju mohla vychutnávať všetkými zmyslami. Priateľstvo mi dáva krídla. Potrebujem ich pre svoj vzlet a možnosť vidieť veci s nadhľadu.