Jeden človek niečo vie
dvaja ľudia viac vedia
ľudí viac, vie ešte viac
ALE...
Všetci ľudia, všetko vedia

 

 

Niekto sa tu chvíľu zdráha, kto sa pridá nezaváha,
je to vážne, a či zábava, keď niekto sa písmom zabáva...
Písanie, je tu vítané, písať sem sa dá

Urážlivé, či inak nevhodné texty zostanú navždy nezverejnené. Vyhradzujem si toto právo.



Pseudo.anonym27.06.2011, 10:53:05

Ľudia sú tvory spoločenské.
Muži sú mĺkvi, ukecané sú ženské...

<< 1 >>

Chcelo sa mi...

Chcelo sa mi byť pri tom dianí. Chcelo sa mi experimentovať.
Chcelo sa mi hovoriť a počúvať. Brať aj dávať.
Získala som nové informácie, nové podnety, nové inšpirácie.
Spoznala som nových - zaujímavých - ľudí.
BOLO TO PRÍJEMNÉ, BOLO TO FAJN :- ))

... je o tom malý záznam z "Veľkého experimentu"

" Ucelom dialogov, kazdy pondelok od 17:00 v kaviarni Olympia,
je vytvorit pre ludi prilezitost
aby sa mohli porozpravat a porozmyslat spolocne vo vacsej skupine..."

Téma:
ľudia bez domova 

http://dialogynaolympe.latvomy.info/2011/09/druhe-stretnutie-v-kaviarni-olympia.html

Téma:
spirituálna kríza:
http://www.youtube.com/watch?v=bDUc89S7sok&feature=related


Ale... sloboda

Sloboda je, niesť si svoju zodpovednosť za každú svoju myšlienku, za každý svoj čin.
Ľudia klamú, podvádzajú, milujú, pomáhajú z rôznych pohnútok a rozhodnutí.              Súdiť či chváliť ich, nie je potrebné.
Každý sa voči iným správa tak, ako je mu to dovolené. Tiež voči sebe sa človek správa tak, ako si myslí, že je to v danej chvíli najlepšie. Niekedy to však vyzerá inak. Najmä pre iných.
Keď mi niekto rozpráva ako sa mu stalo to, či ono, sa pýtam, že aký podiel na tom nesie on sám. Čím to je, že sa tak stalo. Kde sú a aké pevné sú jeho hranice.
A tiež zvyknem hovoriť, že to, že sa teraz hnevá, či smúti je tomu inému pravdepodobne úplne jedno. Všetky svoje pocity, smútky, hnevy, radosti si preciťuje každý sám. Lebo každý cíti len to, čo sa odohráva v jeho koži. Iba tam je ukrytá pravda. Všetko toto je vecou osobnej zodpovednosti a sily tú svoju zodpovednosť niesť  a uniesť...

"Požičané" z internetu

Onkologické vedomie pacienta                                          (www.blog.srt.sk)

Istý americký lekár, Douglas Brodie, skúmal počas 28 rokov svojej kariéry pacientov trpiacich nádorovým ochorením a pokúšal sa prísť na to čo týchto ľudí spája. Zistil, že nielen že sa jeho pacienti navzájom podobne správajú, ale sú si veľmi podobní aj po stránke ich osobností. Výsledkom jeho výskumu bolo 7 charakteristík, ktoré definujú človeka s tzv. onkologickým vedomím:

1. Človek majúci rakovinu je obvykle veľmi svedomitý, starostlivý, oddaný, zodpovedný, pracovitý a má často nadpriemernú inteligenciu.

2. Trápi sa za ostatných, preberá problémy druhých ľudí, ľutuje ich a snaží sa riešiť za nich ich problémy. Zabúda pritom na seba.

3. Veľmi sa snaží urobiť ľudí zo svojho okolia šťastnými, rozdáva sa a očakáva od druhých uznanie a pochvalu. Veľmi nerád prijíma pomoc z okolia.

4. Chýba mu úzky kontakt s jeho rodičmi, čo neskôr v živote spôsobuje, že nevie nadviazať úzky vzťah s partnerom.

5. Vytvára a zadržiava v sebe toxické emócie - nevyjadrený hnev, zlosť, závisť nenávisť. Má problém ich vyjadriť a dostať zo seba - „zožiera sa z vnútra“.

6. Ťažko sa vyrovnáva so stresom. Často 2 roky pred diagnostikou rakoviny zažil traumatizujúcu udalosť, s ktorou sa doteraz nevysporiadal.

7. Nevie spracovať emocionálne problémy a konflikty, ktoré mohli mať pôvod už v jeho detstve a obvykle si ich ani nevie vybaviť.

Niektoré z týchto tvrdení potvrdzuje aj klasická medicína. Už dlho je známe, že človek, ktorý zažíva stres, si tým oslabuje imunitný systém a je potom náchylnejší ochorieť. Dlhodobý vnútorný stres vedie postupne k vyčerpaniu produkcie adrenalínu, ktorý je nevyhnutný pre transport cukru z buniek čoho následkom je nadbytok glukózy vytvárajúci priaznivé prostredie pre množenie rakovinových buniek.

Prevzaté z:  www.blog.srt.sk

Stotožnenie

Fyzika ma odjakživa fascinovala. Niežeby som jej nejako extra rozumela alebo sa jej nejako zvlášť venovala. Jednoducho bola a je pre mňa niečím, čo patrí do môjho života asi tak ako slnko, vzduch, voda...
Neraz som medzi "svojimi" rozprávala moju vlastnú teóriu o živote a smrti. A dosť často som videla na ich tvárach zdesenie, neporozumenie či inú negatívnu reakciu. Časom som túto tému nechala tak. Mlčky som len pozorovala čo sa stane, ak niekto z mojich blízkych "umrie" a už vo svojom tele nefunguje.

Dnes (17.7.2011)  do môjho imaginárneho denníka si zapisujem:
moje doterajšie presvedčenie nepatrí len mne. Je na svete okrem mňa človek, ktorý to má vo svojej mysli usporiadané asi tak ako ja.

Smrt není, ani smrti se nebojím. Obvykle se řídím jen dvěma věcmi, a číslo jedna je, že žádná smrt není. Člověk je mysl, nikoliv tělo. 87% vašeho mozku je voda, 70% vašeho těla je voda. Ani lékaři si to neuvědomují. Co nás drží pohromadě? Energie. Vy jste energetické pole. A když zemřete, pouze opustíte své tělo, jako v mimotělních zkušenostech, jako při zážitku blízkosti smrti. Já jsem napsala první lékařský článek do lékařského časopisu o zážitku blízké smrti v r. 83. Takže vy jste absolutní energie, a jestli věříte Einsteinovi, energie nemizí, pouze mění formu. Takže vy opustíte své tělo, a díváte se na své tělo, a když nemůžete vstoupit zpět, jste mrtví. - To se dá trénovat (autor: Rauni Kilde)

Domov...

Domov sú ruky na ktorých smieš plakať. Písané perom básnika.
Plakať. Nie smiať sa. Aké paradoxné. Domov, útočisko, pokoj a plač. Ale nie smiech.
Či smiať sa je už hriech ?
V letných šatočkách behala bosá po dvore. Neplakala, nesmiala sa, spievala si. Spolu s vtákmi v korunách stromov, hľadala, kde má svoj domov. Mala ho a nemala. Veľa dní a veľa rokov.
Rieky vyliali sa zo svojich tokov. Mračili sa mraky zamračene. Ona len stála zahľadene do ďalekého neznáma. Kde je domov môj, v ktorom smiať sa smiem. Pýtala sa nečujne vetra, ktorý jej jemne hladil vlasy, slnka, ktoré ju ohrievalo, šepotajúcej trávy, stromov, čo konármi jej mávali, zeme, čo na chrbte ju nosila mlčky a vytrvalo. Všetci boli ticho, akoby táto otázka na svete miesto nemala.
Či na domov nepatrí sa pýtať už od mala? Nuž počkala. Veľa rokov, veľa dní trpezlivo čakala s otázkou nezodpovedanou. Klop, klop, začula, a zľakla sa, keď sa dvere otvorili. Rodiaca sa staroba na ňu zuby cerí, ohnutým prstom ukazuje poď. Otočila sa jej chrbtom mysliac na útek. Veď si ešte maličká, snáď ti uniknem. Vravela si v duchu. Odrazu si uvedomila, že má úsmev od ucha k uchu. Tak predsa! Toto je ten čas keď do jej života príde domov.
Ako to už v rozprávkach býva, na konci je zvonec, čo oznamuje koniec.
Táto je však nekonečná, asi bez konca.

Ľudia píšte, blogujte

Blogujte, vyjadrujte vaše názory veselo aj smelo :-)

Texty s vulgárnymi výrazmi, či inak spoločensky nevhodné sú nevhodné.
Každý váš text bude zverejnený až po vašom súhlase.
Súhlas s uverejnením napíšte jasne a zrozumiteľne.

Urážlivé, či inak nevhodné texty zostanú navždy nezverejnené. Vyhradzujem si toto právo.



Pseudo.anonym27.06.2011, 10:53:05

Ľudia sú tvory spoločenské.
Muži sú mĺkvi, ukecané sú ženské...

<< 1 >>