Sedliak niesol na trh zrno v mechu prevesenom na koni, na ktorom i on sedel. Keď ten kôň padal pod ťarchou, vzal mech na svoj chrbát, ale zas sadol na koňa. Keď aj potom tak ako prv hoviadko letelo na nos, povedal: „No, čože je to? Veď som ti už poľahčil!“

Niekto počul, že vtáky havrany žijú aj dvesto rokov. Chytil jedného a vložil do klietky. „Skúsim,“ vraví, „či je to pravda.“

♦Istý milovník postele a dlhospaj ešte nikdy nevidel vstávajúce slnko. Keď prvý raz takéto slnko uvidel a bolo zrejme väčšie než na poludnie, aj červené sa mu zdalo (čo oboje má prirodzenú príčinu), vravel pri stole hosťom: „Nech boh od nás nešťastie odvráti! Lebo ja som dnes ráno videl veľmi veľké a krvavé slnko!“

Istého, čo predával na trhu koňa, pýtal sa medziiným kupec, či sa ten kôň nevystraší, nebojí hocičoho. „Nie,“ odpovedal on, „lebo sám smie aj v noci bývať v maštali.

♦Keď sa spýtali mudrca Protagora,ako mohol dať svoju dcéru za manželku svojmu úhlavnému nepriateľovi, riekol:  „Lebo nič horšie som mu nemohol dať.“

Na vrchu býval niekto, čo ešte nikdy nebol dolu. Keď prvý raz zišiel a potom sa hore navracal, vravel:  „Odkiaľ tento vrch tak skoro narástol, keď predtým nebolo po ňom ani znamenie?“

Keď nejaký manžel, ktorý vedel, že jeho žena je cudzoložnica, pestoval na rukách dieťa narodené z takého hriechu, z hlbokosti srdca si vzdychol a riekol: „Ako rád by som bol, keby toto dieťa bolo moje!“ Manželka: „To dieťa, nepochybuj, je moje; a aby si mohol riecť, že je tvoje, darujem ti ho.“

Nejaký blázon odrezal komusi spiacemu hlavu, ukryl do pece a potom druhým vravel: „Aký tu bude smiech, keď sa tento vydrichme, vstane a bude hľadať svoju hlavu!“

Keď si istý málo múdry položil pod hlavu k spánku krhlu a bola tvrdá, napchal ju perím — že bude mäkšia.

Jeden mestský mládenec, ktorý ešte nikdy nevidel žiadny potok, išiel raz kamsi sám, a príduc k jednému väčšiemu, sadol si. Keď sa ho pýtali okoloidúci, čo chce, odpovedal: „Čakám, kým táto voda neprebehne, aby som potom po suchu prešiel.“

Narodilo sa nejakému obyvateľovi hôr prvé dieťa. I bežal k susedovi s radosťou.  „Hej,“ vraví, „vedz, že ti mi čosi moja žena porodila. Hádaj, čo?“ Sused dačo vtipnejší odpovedal: „Abo chlapca, abo dievča.“ A on: „Hej, tuším ti to pes pošuškal, čo so mnou prišiel.“

Vojak prišiel domov z potýčky s nepriateľom, rozprával o svojej sile, smelosti, víťazstve a ako svedectvo ukazoval odťatú nepriateľskú ruku. Keď sa ho niekto spýtal, prečo radšej hlavu nedoniesol, odpovedal: „Nemal ten hlavu, komu som túto ruku odrezal.“


PREVZATO s :
 http://zlatyfond.sme.sk/dielo/784/Bajza_Vesele-pribehy-a-vyroky/1#ixzz1D5igxGTr
Jozef Ignác Bajza (1755 — 1836) — prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka.